Ťažĸý žιvoт...
... Skutočnosť ... Je to tak? Naozaj je to tak že som problémový človek, a že vždy keď chcem skúsiť nové priateľstvá, dopadne to zle len za mňa? Alebo je to v ľuďoch? Pravda je taká že už sa mi nezdá normálne aby to tak bolo. Do poslednej chvíle som nikoho nepoznala. Nepoznala som nikoho skutočne takého, aký je. Všetci mi pripadali iní. Rovnako iní. Že všetci mi priali zlé veci. Že pre každého som bola menej. Že vlastne nikto ma nemal normálne rád, že každý všetko hral. Lenže časom človek otvorí oči. Možno nie úplne, možno mu stále bude ten vnútorný hlas rozprávať aby nerobil nιečo, čo môže oľutovať. Ale nikdy nie je celkom dobré počúvať to čo si myslíme. Častokrát sa stáva že takým akým chceš byť sa staneš len keď v to budeš veriť. Ale ja som neverila...Neverila som ľuďom, sebe a ani tomu, čo chcem. Niekedy som dokoca neverila ani v to, že žijem. Často sami stalo že som si hovorila: ,,Čo keď je toto len se? Čo keď sa raz zobudím a zistí...