Ťažĸý žιvoт...
...Skutočnosť...
Je to tak? Naozaj je to tak že som problémový človek, a že vždy keď chcem skúsiť nové priateľstvá, dopadne to zle len za mňa? Alebo je to v ľuďoch? Pravda je taká že už sa mi nezdá normálne aby to tak bolo. Do poslednej chvíle som nikoho nepoznala. Nepoznala som nikoho skutočne takého, aký je. Všetci mi pripadali iní. Rovnako iní. Že všetci mi priali zlé veci. Že pre každého som bola menej. Že vlastne nikto ma nemal normálne rád, že každý všetko hral. Lenže časom človek otvorí oči. Možno nie úplne, možno mu stále bude ten vnútorný hlas rozprávať aby nerobil nιečo, čo môže oľutovať. Ale nikdy nie je celkom dobré počúvať to čo si myslíme. Častokrát sa stáva že takým akým chceš byť sa staneš len keď v to budeš veriť. Ale ja som neverila...Neverila som ľuďom, sebe a ani tomu, čo chcem. Niekedy som dokoca neverila ani v to, že žijem. Často sami stalo že som si hovorila: ,,Čo keď je toto len se? Čo keď sa raz zobudím a zistím, že to zlé aj to dobré čo sa stalo bola len hlúpa vízia?" Stále som si hovorila: ,,Kto z týchto ľudí čo sú okolo mňa sú tí praví? Nie je to snáď ani jeden?!" Potichu som závidela som tým čo spoločne tvorili šťastné priateľstvá. Bola som uzavretá medzi štyrmi stenami a každý môj pohyb sa stal akoby prekážka cez niečo nezdolateľné. Všetko sa mi zdalo ťažšie, dokonca aj zísť dole a pozrieť sa do tvárí tých ktorí pre mňa chceli len to najlepšie - rodine...Nechcelo sa mi s nikým rozprávať, bola som smutná a tvárila som sa že sa učím no pritom som vo vnútri umierala a písala si do denníku všetko čo som mala na srdci, a čo by som povedala svojej najlepšej kamarátke, ktorá neexistovala. Nebolo nič horšie ako predstaviť si že som sama. Bolo okolo mňa veľa ľudí ale ja som vedela že sa im nemôžem zdôveriť. A to bolo to najhoršie. Vo vnútri som chladná a mŕtva. Jediné čo vo mne žije je srdce. Osamelé srdce. Ťažko sa mi hovorí o tom čo bolo a je. Ale najťažšie o tom čo bude. Nikto nevie. Ani ja. Mám priateľov, takých ktorí verím. Môj život má zmysel. Som šťastná. Ale nikto nevie čo sa stane. Čo sa môže stať. Že život je ťažký...To viem...Že je krátky? To viem tiež. Ale nikdy nie je dosť krátky na to aby sme zistili to aký je ťažký. Pretože každý človek, každý jeden človek má v sebe zlo. A keď sa len trošku pohne tá trpezlovosť, bum...Praskne to. Praskne to zlo, tá nenávisť, a všetko to, čo ten človek po celý čas skrýval. A nemusí to trvať dlho. Stačí jedna sekunda. Jedna jediná sekunda a všetka pravda vyjde najavo........
Je to tak? Naozaj je to tak že som problémový človek, a že vždy keď chcem skúsiť nové priateľstvá, dopadne to zle len za mňa? Alebo je to v ľuďoch? Pravda je taká že už sa mi nezdá normálne aby to tak bolo. Do poslednej chvíle som nikoho nepoznala. Nepoznala som nikoho skutočne takého, aký je. Všetci mi pripadali iní. Rovnako iní. Že všetci mi priali zlé veci. Že pre každého som bola menej. Že vlastne nikto ma nemal normálne rád, že každý všetko hral. Lenže časom človek otvorí oči. Možno nie úplne, možno mu stále bude ten vnútorný hlas rozprávať aby nerobil nιečo, čo môže oľutovať. Ale nikdy nie je celkom dobré počúvať to čo si myslíme. Častokrát sa stáva že takým akým chceš byť sa staneš len keď v to budeš veriť. Ale ja som neverila...Neverila som ľuďom, sebe a ani tomu, čo chcem. Niekedy som dokoca neverila ani v to, že žijem. Často sami stalo že som si hovorila: ,,Čo keď je toto len se? Čo keď sa raz zobudím a zistím, že to zlé aj to dobré čo sa stalo bola len hlúpa vízia?" Stále som si hovorila: ,,Kto z týchto ľudí čo sú okolo mňa sú tí praví? Nie je to snáď ani jeden?!" Potichu som závidela som tým čo spoločne tvorili šťastné priateľstvá. Bola som uzavretá medzi štyrmi stenami a každý môj pohyb sa stal akoby prekážka cez niečo nezdolateľné. Všetko sa mi zdalo ťažšie, dokonca aj zísť dole a pozrieť sa do tvárí tých ktorí pre mňa chceli len to najlepšie - rodine...Nechcelo sa mi s nikým rozprávať, bola som smutná a tvárila som sa že sa učím no pritom som vo vnútri umierala a písala si do denníku všetko čo som mala na srdci, a čo by som povedala svojej najlepšej kamarátke, ktorá neexistovala. Nebolo nič horšie ako predstaviť si že som sama. Bolo okolo mňa veľa ľudí ale ja som vedela že sa im nemôžem zdôveriť. A to bolo to najhoršie. Vo vnútri som chladná a mŕtva. Jediné čo vo mne žije je srdce. Osamelé srdce. Ťažko sa mi hovorí o tom čo bolo a je. Ale najťažšie o tom čo bude. Nikto nevie. Ani ja. Mám priateľov, takých ktorí verím. Môj život má zmysel. Som šťastná. Ale nikto nevie čo sa stane. Čo sa môže stať. Že život je ťažký...To viem...Že je krátky? To viem tiež. Ale nikdy nie je dosť krátky na to aby sme zistili to aký je ťažký. Pretože každý človek, každý jeden človek má v sebe zlo. A keď sa len trošku pohne tá trpezlovosť, bum...Praskne to. Praskne to zlo, tá nenávisť, a všetko to, čo ten človek po celý čas skrýval. A nemusí to trvať dlho. Stačí jedna sekunda. Jedna jediná sekunda a všetka pravda vyjde najavo........
Komentáre
Zverejnenie komentára