a piece of my soul

Poznáte ten pocit vnútornej úzkosti, keď vám je doplaču na každom jednom mieste kde ste, pretože sa tam nachádza spomienka ktorá vo vás vyvoláva smútok a depresiu?.. Určite áno...Mne sa to stáva často. Až príliš často. Možno už ani nevládzem, no chcem vládať. Nedá sa to. Nemám chuť. Tak strašne to chcem, no keď to mám, hrozne to bolí. A nie, nedá sa tomu predísť. Má to potom cenu? Je to veľmi zvláštny pocit, taký.. No divný. A my v tú chvíľu môžeme mať okolo seba milión ľudí, no aj tak sa stále budeme cítiť sami. A bolí to. Pocit samoty bolí veľmi, keď už sme zvyknutí na to, že tu je tá osoba ktorú potrebujeme..Milujeme.. No život je krutý..Veľmi.. Občas nám nezostáva nič iné len zabudnúť. Lenže zabudnúť nie je lahké. Vôbec. Niekedy držať niečo nám spôsobuje väčšiu bolesť ako to nechať ísť. A tohto sa držím. Aspoň pokúšam. Ktovie ako dlho mi to vydrží. Možno hodinu, možno deň, možno mesiac, rok...a možno predsalen celý život...