Poznáte ten pocit vnútornej úzkosti, keď vám je doplaču na každom jednom mieste kde ste, pretože sa tam nachádza spomienka ktorá vo vás vyvoláva smútok a depresiu?.. Určite áno...Mne sa to stáva často. Až príliš často. Možno už ani nevládzem, no chcem vládať. Nedá sa to. Nemám chuť. Tak strašne to chcem, no keď to mám, hrozne to bolí. A nie, nedá sa tomu predísť. Má to potom cenu? Je to veľmi zvláštny pocit, taký.. No divný. A my v tú chvíľu môžeme mať okolo seba milión ľudí, no aj tak sa stále budeme cítiť sami. A bolí to. Pocit samoty bolí veľmi, keď už sme zvyknutí na to, že tu je tá osoba ktorú potrebujeme..Milujeme.. No život je krutý..Veľmi.. Občas nám nezostáva nič iné len zabudnúť. Lenže zabudnúť nie je lahké. Vôbec. Niekedy držať niečo nám spôsobuje väčšiu bolesť ako to nechať ísť. A tohto sa držím. Aspoň pokúšam. Ktovie ako dlho mi to vydrží. Možno hodinu, možno deň, možno mesiac, rok...a možno predsalen celý život...
Pocit, že pre niekoho znamenáš celý svet, že posledné a prvé načo večer a ráno myslí si ty, je asi ten najlepší pocit aký ti niekto môže dať. Je to niečo akoby si vyšiel z tmavého a pochmúrneho zákulisia na pódium plné reflektorov, kde sa všetko točí len okolo osoby, ktorú miluješ. Vieš že niekomu dávaš všekto čo máš s pritom nemusíš skoro vôbec nič robiť. Zatvoríš oči a vidíš svetlo, predtým si nevidel nič. Keď sa pozrieš za seba, uvedomíš si čo všetko si obetoval pre niekoho kto ti už za to nestál, koľko sily si premrhal len tak zbytočne a koľko svojich pocitov si musel prekonať aby si zostal stáť na nohách, stále živý a silný. Stále silnejší a silnejší ako predtým, no stále viac a viac zraniteľný. Vlastne, až keď sa pozrieš za seba, až vtedy začneš obdivovať samého seba ako si zvládol všetky tie prekážky ktoré ťa kúsok po kúsku ničili, ale ty si stále tu, zranený, ale tá prázdnota v tvojom vnútri sa zaplnila. Myslel si si že to nezvládneš lebo každý krok vpred bol pre teba náročný,...
Komentáre
Zverejnenie komentára