Poznáte ten pocit prázdoty, keď už nedokažete cítiť inú bolesť? Keď necítite nič iné len bolesť v hrudníku? Celý deň len chodíte z miesta na miesto a každú polminútu pozeráte, či niekto niečo nenapísal? Jediné, čo v ten moment potrebujeme je prechádzka po čerstvom vzduchu. Len vy a vaše myšlienky. Len vy a vaše spomienky. Spomienky, ktpré v ten moment môžete nechať vyplávať na povrch. Všetky emócie, skutky, všetko zlé čo vo vás prebýva. Všetko, čo vás zožiera a ničí. Vyćistiť si hlavu. Aspoň nachvíľu...Pomôže to... Často krát sa samej seba pýtam či má vôbec zmysel to, čo robím. Je ťažké vyrovnať sa s bolestivou skutočnosťou. A predstavivosť a spomienky v tom nikomu vôbec nepomáhajú...V taký moment máte pocit že celý svet ide proti vám. Že sa vám nič nedarí, že každá vec čo urobíte je zbytočná. Pocit, že sa niečo dôležité pokašľalo je príšerný...Nejde o nejakú vec...Ide o všetko...Všetko čo máte. Ale život na vás nepočká..Buď teraz, alebo nikdy. Keď stratíte osobu, ktorú milujete, je to akoby ste stratili seba. Všetko. V ten moment máte chuť zabiť sa..Bez ohľadu na to, že je tu ešte stále dosť ľudí pre vás. Myslíte len na toho jedného a na to, že všetko to, čo ste spolu zažili je fuč..Neustále spomínate na to aké krásne chvíle vám daroval. Aj keď to nebolo vždy možno také ľahké a ťažko ste spolu prekonávali hádky a prekážky, vedeli ste, že vám to stálo za to...no teraz je tu to, čo je tu. Všetko je tak, ako má byť..Nič nie je len tak náhodne. Môžeme bojovať o to čo milujeme, no nikdy si nemôžeme byť úplne istý, že to naozaj dostaneme..... 💔/❤