Prázdnota, smútok, depresia...To sú presne tie pocity ktorých sa každý bojí, ktoré sú pre človeka tou najväšou slabinou. Nikdy nikomu presne nepovieme, čo nás trápi. Je to pre nás ťažké, pretože veľakrát ani sami presne nevieme, čo nám je..Každý deň sa pretvarujeme a máme ten falošný úsmev na tvári a všetci nás poznajú ako tých, čo sú stále vysmiaty a majú šťastný život..No opak je často pravdou. Je to ako taký kolobeh. Ráno vstaneme, pozrieme sa do zrkadla, nacvičíme si ten úsmev a vyjdeme tam von medzi ľudí kde vládne faloš, pokritectvo a sem-tam láska..Začneme vnímať svet, ľudí, skutočnosti, okolnlsti, pozitíva, negatíva..a potom prídeme a je to tu znova..Tie myšlienky, hlasy, slová, realita. Už ten úsmev nemusíš hrať, môžeš ho skyť. Príde to na teba. Príde na teba tá negatívna moc, myšlienka. Začneš premýšľať...Čo by bolo keby...nemáš chuť ns nič, nemáš chuť do života. Niečo ti chýba... Vieš, čo to je, no nechceš si to priznať. Nechceš to nikomu povedať. Nemáš prečo. Nikto to nepochopí. V zrkadle vidíš len telo bez duše. Bez iskry, bez úsmevu. Oči ti začínajú horieť, v hrdle pociťuješ hrču..Nie, teraz nie...Keď si to tak zhrniem, život je vlastne len jedna veľká pretvárka. Stále sa pretvaruješ že ti nič nie je, veď ty si v pohode..Nikdy to tak nie je, a nikdy to tak nebolo. V tvojej hlave sa túlajú negatívne myšlienky a ty nedokážeš už ani v tej najkrajšej veci nájsť šťastie. Porrebuješ len to jedno. Chýba ti to. Máš pocit že bez toho nedokážeš dýchať, žiť...Nie sk nič. Len prach a voda.....
Pocit, že pre niekoho znamenáš celý svet, že posledné a prvé načo večer a ráno myslí si ty, je asi ten najlepší pocit aký ti niekto môže dať. Je to niečo akoby si vyšiel z tmavého a pochmúrneho zákulisia na pódium plné reflektorov, kde sa všetko točí len okolo osoby, ktorú miluješ. Vieš že niekomu dávaš všekto čo máš s pritom nemusíš skoro vôbec nič robiť. Zatvoríš oči a vidíš svetlo, predtým si nevidel nič. Keď sa pozrieš za seba, uvedomíš si čo všetko si obetoval pre niekoho kto ti už za to nestál, koľko sily si premrhal len tak zbytočne a koľko svojich pocitov si musel prekonať aby si zostal stáť na nohách, stále živý a silný. Stále silnejší a silnejší ako predtým, no stále viac a viac zraniteľný. Vlastne, až keď sa pozrieš za seba, až vtedy začneš obdivovať samého seba ako si zvládol všetky tie prekážky ktoré ťa kúsok po kúsku ničili, ale ty si stále tu, zranený, ale tá prázdnota v tvojom vnútri sa zaplnila. Myslel si si že to nezvládneš lebo každý krok vpred bol pre teba náročný,...
Komentáre
Zverejnenie komentára