Druhá šanca

Pravdou je, že nikto z nás si nedokáže vážiť to, čo naozaj má. Každý si chce vážiť totiž to, čo nemá, a možno ani nikdy mať nebude. Stále chceme mať viac a viac ale niekedy to málo čo máme je najviac.. Podľa mňa skutočné šťastie, aspoň ohľadom lásky, je to, ak niekoho môžeš chytiť za ruku a vedieť, že on to chce tiež, že aj on cíti pri dotyku tvojho tela presne to isté čo ty. Cítiť ten hrejivý pocit pri srdci keď si na teba položí hlavu a vedieť, že sa cíti pri tebe v bezpečí. Cítiť jeho ruku na tvojej tvári a jeho pery dotýkajúce sa tých tvojich. Vedieť že keď si pri ňom tak si v bezpečí, že vtedy sa nemáš čoho báť, že vtedy máš vlastne všetko, čo si kedy chcela, a čo potrebuješ. Nemusí byť dokonalý, veď jasné, každý má svoje nedokonalosti..ale ty pri pohľade na jeho tvár vidíš aj tak to najkrajšie stvorenie na svete, to, čo tak hrozne potrebuješ. Iní to nevidia..vidíš to len ty. Ale aj tak ťa to zahreje pri srdci. Je to len pohľad do jeho očí ale ty máš pocit akoby si sa pozerala do celého sveta. Tvojho sveta. Do sveta v ktorom si šťastná, kde nájdeš všetko čo potrebuješ, všetko čo miluješ. Stačí jeden dotyk a ty sa cítiš úplne iná. Jedna jediná pusa, jeden jediný úsmev..to všetko dokáže z teba spraviť iného človeka, úplne inú odobu, lebo ten cit ktorý k nemu cítiš ti dáva silu, poháňa ťa vpred, aj keď sa to nezdá, je to tak. Lenže zo dňa na deň ten cit môže niečo poškodiť. Môže ho niečo navždy nalomiť a už to nikdy nebude také ako predtým. Jedna malá, nepatrná chybička a môžeš prísť o všetko. Lenže ty si to nezačneš uvedomovať hneď.. Až kým sa to nezačne zhoršovať. Už nebudeš mať pri pohľade do jeho očí pocit akoby si sa pozera do celého sveta. Už ti jeho dotyk a jeho bozky nespôsobia rovnaké zimomriavky ako na začkatku. Budeš ho milovať, to áno. Ale začneš si uvedomovať že niekde je chyba. A ty sa môžeš snažiť hľadať ju, no nenájdeš ju. To, v čom bol problém zistíš až nakonci. Na konci, keď sa to všetko pekné skončí. A áno, všetko má svoj koniec..možno si si nikdy nemyslela že to skončí, alebo skôr, nechcela si tomu veriť. No teraz stojíš uprostred tmy sama a premýšľaš nad tým kde sa stala chyba. Stále to nechápeš. Možno nechceš..a možno to je práve preto že stále veríš v pokračovanie..v nejakú "druhú šancu"...