Je pravdou, že občas len vďaka smútku a trápeniu pochopíme, kde sa ukrýva pravda. Občas len vďaka tomu hroznému, čo sa nám stane, zistíme, koho skutočne potrebujeme, a na koho sme len zbytočne naviazaní. Je ťažké určovať si hranice svojich možností keď niekoho miluješ. Stále si hovoríš že už si nenecháš ubližovať, a že ak sa to znovu pokašle, tak to necháš tak. No ďalej si ubližuješ. Vždy to necháš tak aj keď vieš, že sa budeš naďalej trápiť. No ty si myslíš, že ti to za to stojí. Bez toho si taká prázda a máš pocit, že nemáš nikoho. Cítiš že potrebuješ nejakú zmenu a že viac už takto nevydržíš ale nič s tým nerobíš, lebo sa bojíš. Bojíš sa, ale ani sama nevieš čoho. Akokeby ťa niekto sleduje a kontroluje každý jeden krok a každú jednu chybičku ktorú za sebou zanecháš a všetko, čo si so sebou zoberieš ďalej. Je to zvláštny pocit úzkosti a prázdnoty, kedy sama nevieš ako máš konať. V istej chvíli ti niečo hovorí aby si sa na to vykašľala a odpustila mu, no potom si zasa spomenieš na to...a na to..a na to..a potom už nemáš chuť. Nemáš chuť premýšľať ani nad tým čo by si v tejto chvíli mohla robiť alebo čo by bolo správne. Je pravda že ťa to bolí. Teba bolí vlastne každá myšlienka na to aké by to mohlo byť, ale nie je. A pri tom vašom prístupe ani nikdy nebude, pretože snaha v tomto prípade nehrá takmer žiadnu rolu. Niekde sa vyparilo všetko to krásne a ty máš neodolateľnú chuť mu všetko zlé čo ti ublížilo, vyčítať. Možno ani nie tak celkom jeho vinou, ale to ti je v tej chvíli jedno. Proste jediné, čo potrebuješ cítiť je ochota. Snaha. Úsilie. Tieto jediné tri veci. Nič viac nechceš a nič viac nepotrebuješ. No toto on nikdy nepochopí, kým sa nevytratíš z jeho života ako posledná kvapka v kaluži vody.