a piece of my soul

Strach Nechaj ma hádať. Cítiš v sebe niečo, čo by sa silou mocou chcelo nejakým, v podstate hocijakým spôsobom dostať von, dusíš to vo vnútri tvojho ja a už len cítiš ako sa všetky tie pocity hromadia v tebe, cítiš, že ak to nepôjde čo najskôr von, tak asi vybuchneš. Chceš niečo povedať strašne moc, či už len konkrétnej osobe alebo celému svetu, proste to chceš dať von. Tak sa skús zamyslieť nad tým, kvôli čomu to vlastne dusíš v sebe, kvôli čomu nechceš, aby to vyšlo na povrch. Nechceš vidieť, respektíve, bojíš sa reakcie jednej osoby, skupinky ľudí, alebo všetkých navôkol? skús sa nad tým zamyslieť a povedz mi jeden normálny, racionálny dôvod pre ktorý nad všetkými tvojimi vnútornými a silnými pocitmi aj tak vždy zvíťazí len jeden jediný, strach. Strach neukázať samého seba svetu, svoje vlastné pocity a všetko čo v tebe tak horí, a kričí o pomoc. Prečo je tak strašne ťažké vyliať sa niekomu koho miluješ, prečo je tak strašne ťažké mu to dokázať, povedať, povedať mu všetko čo chceš...

Pocit, že pre niekoho znamenáš celý svet, že posledné a prvé načo večer a ráno myslí si ty, je asi ten najlepší pocit aký ti niekto môže dať. Je to niečo akoby si vyšiel z tmavého a pochmúrneho zákulisia na pódium plné reflektorov, kde sa všetko točí len okolo osoby, ktorú miluješ. Vieš že niekomu dávaš všekto čo máš s pritom nemusíš skoro vôbec nič robiť. Zatvoríš oči a vidíš svetlo, predtým si nevidel nič. Keď sa pozrieš za seba, uvedomíš si čo všetko si obetoval pre niekoho kto ti už za to nestál, koľko sily si premrhal len tak zbytočne a koľko svojich pocitov si musel prekonať aby si zostal stáť na nohách, stále živý a silný. Stále silnejší a silnejší ako predtým, no stále viac a viac zraniteľný. Vlastne, až keď sa pozrieš za seba, až vtedy začneš obdivovať samého seba ako si zvládol všetky tie prekážky ktoré ťa kúsok po kúsku ničili, ale ty si stále tu, zranený, ale tá prázdnota v tvojom vnútri sa zaplnila. Myslel si si že to nezvládneš lebo každý krok vpred bol pre teba náročný,...