krváca ti srdce a čím ďalej tým viac sa ti zahmlieva pred očami. Tá rázna pichavá bolesť do srdca, ktorá udrie presne vo chvíli, kedy ju najmenej no zároveň aj najviac čakáš je ešte horšia ako keby ťa niekto fyzicky udrel. Vnútorná nevolnosť, úplná bezmocnosť. Niečo, čo ti tak zákerne kúštik po kúštičku bezcitne trhá srdce do nekonečnej bolesti. Máš pocit že je vo vnútri teba len úplné sucho a prázdno, doslova cítiš, akoby sa tam dokonale ozývala ozvena. Bez štipky nádeje sa snažíš ponárať do vlastných myšlienok za účelom pokúsiť sa nájsť šťastie. Neskoro. Vyprchalo. Vidíš len púšť, semtam nejaké spomienky na minulosť, niektoré možno pekné, no aj pri tých ťa pichne pri srdci, pretože vieš, že aj to všetko je už dávno preč, zabudnuté. A ty tak strašne chceš byť šťastná, s úsmevom na tvári tak, ako kedysi, tak strašne dúfaš, že to je možné, že niekde v sebe nájdeš ešte poslednú nádej.. trochu veríš, že s tým môžeš niečo spraviť, ale druhá polovica tvojho ja ti vraví aby si sa vzdala. Je silnejšia. Je v presile. Vládzeš ešte dýchať a za každým pekným skutkom, situáciu a momentom hľadáš šťastnú budúcnosť no niečo ti šepká, že už ju nenájdeš. Jeho úsmev. Alebo možno úsmev hocikoho iného je niečo ako tvoja baterka. Tvoja energia. Nabíjačka. Posúva ťa vpred a dodáva ti pocit že musíš ísť ďalej, lebo čo ak.. veď možno.. Hádam ešte....poznáš to, však? Dávaš šancu každému jednému človeku okolo teba aj keď ťa každý jeden z nich zlomil ako kus suchej palice. Možno nie naschvál alebo vedome, alebo zabolelo to. Je to hlavne v tebe. To, čo sa ti odohráva v hlave ťa ničí. Aj ľudia, aj tvoje myšlienky. Stále myslíš na zajtrajšok, že bude lepšie, lebo toto, lebo tamto. Stále myslíš na to ako niekoho o dve hodiny uvidíš a tešíš sa na to, ale pritom si neuvedomíš, že tie dve hodiny stratíš tým, že sa nedokážeš sústrediť na nič iné. A aj tak ťa to sklame, pretože to nebude perfektné tak, ako si si predstavovala, alebo podľa tvojich predstáv. A teraz si skús spomenúť na chvíle, kedy si si naozaj užíval a na nič nečakal. Je ich málo, však? chvíľ, kedy si miloval z celého srdca, kedy si žil naplno presne v ten moment, kedy si si vážil prítomnosť osoby ktorú miluješ, že vedľa teba stojí, že ťa drží za ruku, že je tu s tebou a hlavne pre teba. A skús sa zamyslieť znovu, kedy si sa cítil byť viac šťstný? V ktorom z týchto dvoch prípadov?.. Myslím, že odpoveď poznám..Sám dobre vieš, že raz odíde. Nedá sa odhadnúť kedy, ani prečo a ani ako, ale vieš, že raz odíde a už sa nikdy nevráti. Tá predstava je hrozná. Je pravda že môžeš milovať z celého srdca ale musíš rátať aj s tým, že raz ťa to zlomí. Každý jeden dotyk, každá jedna slza, každý jeden úsmev, všetko, čo ti teraz pripadá ako samozrejmosť bude raz len spomienka. Zavrieš oči a ucítiš ten jemný vánok vo vlasoch prelínajúcich medzi sebou a chladivý vietol ovievajúci tvoju tvár. Vôňa kvetov ktorá ti udrie do nosa a bude ti pripomínať tú voňavku, ktorú si tak miloval. To budú už len spomienky...Miluj z celého srdca a v každej jednej chvíli tak moc, akoby si nikdy nemal prestať. Venuj svoju pozornosť, a daj každému a každý deň najavo svoju lásku a city, pretože, bohužiaľ, nikdy nevieš kedy to bude ten posledný deň..