Príspevky

Ticho a tma. Asi najhoršia kombinácia aká mohla prísť. Štyri chladné steny a pocit akoby za nimi nič viac neexistovalo. Čierna myseľ ako uhlie a vo vzduchu vysiace myšlienky so spomienkami ktoré ti trhajú srdce bezcitne ako vlk svoju korisť. Cítiš tvrdý pád a ocitáš sa na zemi. Svet je chladný ako skala a temný ako les, ľudia sú najväčšie monštrá, a ty si jedno z nich. Všetci sme dokonalí herci, meníme nálady, skurvené pocity. Zo dňa na deň, ani nás nezaujíma koľkých ľudí sklameme. Každému lámať srdce je zvykom.Nechceš myslieť na zlo čo v tebe kvitne, na tú nechutnú depresiu, na to tvoje zlé ja ktoré ti je vidieť v očiach. Skrývaš sa pod farbami no vo vnútri to hnije čiernotou. Zo srdca ktoré tak moc v minulosti milovalo a bolo plné šťastia je teraz len čierny obhorený chladný kameň bez akehokoľvek náznaku citov. Len bije, ako na povel. Nechápeš ako je možné čo sa stalo. Si jeden veľký chaos, nedokážeš sa ovládať. Cítiš, že si zničený a že to fakt bolí, ale zároveň si len kus chladnok...
krváca ti srdce a čím ďalej tým viac sa ti zahmlieva pred očami. Tá rázna pichavá bolesť do srdca, ktorá udrie presne vo chvíli, kedy ju najmenej no zároveň aj najviac čakáš je ešte horšia ako keby ťa niekto fyzicky udrel. Vnútorná nevolnosť, úplná bezmocnosť. Niečo, čo ti tak zákerne kúštik po kúštičku bezcitne trhá srdce do nekonečnej bolesti. Máš pocit že je vo vnútri teba len úplné sucho a prázdno, doslova cítiš, akoby sa tam dokonale ozývala ozvena. Bez štipky nádeje sa snažíš ponárať do vlastných myšlienok za účelom pokúsiť sa nájsť šťastie. Neskoro. Vyprchalo. Vidíš len púšť, semtam nejaké spomienky na minulosť, niektoré možno pekné, no aj pri tých ťa pichne pri srdci, pretože vieš, že aj to všetko je už dávno preč, zabudnuté. A ty tak strašne chceš byť šťastná, s úsmevom na tvári tak, ako kedysi, tak strašne dúfaš, že to je možné, že niekde v sebe nájdeš ešte poslednú nádej.. trochu veríš, že s tým môžeš niečo spraviť, ale druhá polovica tvojho ja ti vraví aby si sa vzdala. Je...
Strach Nechaj ma hádať. Cítiš v sebe niečo, čo by sa silou mocou chcelo nejakým, v podstate hocijakým spôsobom dostať von, dusíš to vo vnútri tvojho ja a už len cítiš ako sa všetky tie pocity hromadia v tebe, cítiš, že ak to nepôjde čo najskôr von, tak asi vybuchneš. Chceš niečo povedať strašne moc, či už len konkrétnej osobe alebo celému svetu, proste to chceš dať von. Tak sa skús zamyslieť nad tým, kvôli čomu to vlastne dusíš v sebe, kvôli čomu nechceš, aby to vyšlo na povrch. Nechceš vidieť, respektíve, bojíš sa reakcie jednej osoby, skupinky ľudí, alebo všetkých navôkol? skús sa nad tým zamyslieť a povedz mi jeden normálny, racionálny dôvod pre ktorý nad všetkými tvojimi vnútornými a silnými pocitmi aj tak vždy zvíťazí len jeden jediný, strach. Strach neukázať samého seba svetu, svoje vlastné pocity a všetko čo v tebe tak horí, a kričí o pomoc. Prečo je tak strašne ťažké vyliať sa niekomu koho miluješ, prečo je tak strašne ťažké mu to dokázať, povedať, povedať mu všetko čo chceš...
Pocit, že pre niekoho znamenáš celý svet, že posledné a prvé načo večer a ráno myslí si ty, je asi ten najlepší pocit aký ti niekto môže dať. Je to niečo akoby si vyšiel z tmavého a pochmúrneho zákulisia na pódium plné reflektorov, kde sa všetko točí len okolo osoby, ktorú miluješ. Vieš že niekomu dávaš všekto čo máš s pritom nemusíš skoro vôbec nič robiť. Zatvoríš oči a vidíš svetlo, predtým si nevidel nič. Keď sa pozrieš za seba, uvedomíš si čo všetko si obetoval pre niekoho kto ti už za to nestál, koľko sily si premrhal len tak zbytočne a koľko svojich pocitov si musel prekonať aby si zostal stáť na nohách, stále živý a silný. Stále silnejší a silnejší ako predtým, no stále viac a viac zraniteľný. Vlastne, až keď sa pozrieš za seba, až vtedy začneš obdivovať samého seba ako si zvládol všetky tie prekážky ktoré ťa kúsok po kúsku ničili, ale ty si stále tu, zranený, ale tá prázdnota v tvojom vnútri sa zaplnila. Myslel si si že to nezvládneš lebo každý krok vpred bol pre teba náročný,...
Mávaš niekedy pocit, že by si niečo chcel, a možno by si mal aj záujem o to bojovať, ale ani trochu netušíš, čo to môže byť? Alebo vlastne, aby som bola presnejšia, jedným kútikom svojej zaprášenej a krehkej duše by si možno aj vedel, čo to je, po čom tak vnútorne túžiš, ale nechceš si to tak nejak ani sám pred sebou priznať, mám pravdu, však? Kvôli čomu? Premýšľal si nad tým niekedy, prečo je to pre teba také ťažké? Alebo si sa o to radšej ani nepokúšal? Máš snáď strach, že to, čo chceš ty, nechce teba? Alebo to neexistuje, alebo by si sa musel najprv premôcť o to bojovať a snažiť, aby si to mal? Skús sa nad tým trošku zamyslieť a odpovedz si už konečne na tú otázku, ktorá ti tak strašne dlho blúdi v mysli a nevie nájsť cestu von. Pomôžeš tým len sám sebe. Svojmu vnútornému ja ktoré tak strašne túži po tom aby rozkvitlo, a kvitlo stále viac a viac, najviac ako sa len dá. Skús sa už konečne prestať toľko báť ukazovať svetu čo vieš, čo dokážeš, alebo čoho si ešte len schopný dokázať, j...
Niekedy je náročné v živote rozpoznať človeka, ktorému môžeme vo všetkom veriť a byť mu na 100% oddaní a človeka, ktorý tu pre nás bude len na pár pekných chvíľ, len na pár chvíľ po ktorých stopy tu s nami budú síce aj tak asi navždy. A aj keď sa nám to možno nezdá, rozdiel medzi týmito ľuďmi je celkom dosť veľký aj napriek tomu, že my ho väčšinou nevidíme vôbec. Je to možno tým ako s nami ľudia dokážu manipulovať, ako nás dokážu oblbnúť a narozprávať nám kopce pekných vecí, pri ktorých vždy zabúdame na ľudí ktorí sú tu pre nás a aj boli stále, dlhé roky, už dávno predtým, a sú tu stále, aj keď nám sa to možno nezdá, aj keď možno nie každý deň a aj keď nám to už nemôžu dávať najavo tak, ako predtým. V skutočnosti je tu ten človek s nami stále, aj keď musel odísť, aj keď ho cesty odviedli opačným smerom, no to, ako dlho bude s nami v našom srdci si volíme iba my a nikto iný..občas je to len tvoj vnútorný pocit, že sa cítiš byť sám, že nemáš nikoho, že ťa niekto opustil, že už pre nieko...
Vieš, podľa mňa je to tak. Každý z nás vie že život nie je ľahký. No zároveň je to len hra. On ťa skúša či vydržíš, či zvládneš prekážky ktoré ti pripraví. Ono to je vlastne o tom. Vždy musíš vo všetkom nájsť niečo dobré. Ak sa skončí niečo pekné a teba to položí na zem, jediné, a zároveň to najlepšie čo môžeš pre seba urobiť je postaviť sa a nájsť v tom kúsok šťastia. Skús si uvedomiť že aj tento koniec v sebe ukrýva nejakú skrytú krásu aj keď teba to ranilo. Skús si uvedomiť že žiadny problém v skutočnosti nie je taký hronzný ako sa tebe v tej chvíli zdá. Skús si uvedomiť že aj ten bolestivý koniec je začiatkom niečoho lepšieho a ešte krajšieho. Pretože všetko sa raz skončí. Aj to dobré, ale hlavne aj to zlé. Musíš si uvedomiť že ťa nič nemôže zraniť natoľko aby si nevládal ísť ďalej. Proste pochop, že ty si šťastný, aj keď si teraz možno smutný. Pretože nešťastie a smútok sú úplne odlišné veci. Ty vieš svoj smútok ovplyvniť. Stačí sa tešiť z maličkostí ktoré si si predtým nestihol v...